Nie som len žena.
Som krajina.
Občas pokojná lúka, inokedy nepokojná sopka.
Vo mne sa miesi vôňa dažďa, prach starých ciest, aj ticho hôr, ktoré nikto nepočuje.
Som domov aj diaľka.
Som túžba aj hranica.
A predsa… ma tak často chcú zredukovať na jedno slovo: žena.
Ako keby to bolo málo.
Ako keby to bolo priveľa.
Som žena, ktorá nie vždy vie, ako sa cíti.
Nie preto, že by nemala hlboké emócie.
Ale preto, že ich bolo príliš dlho treba skrývať.
Umlčať.
Zjemniť.
Obaliť do úsmevu, aby nikto neodišiel.
Som žena, ktorá už nechce byť zrkadlom pre iných.
Nechcem sa neustále prispôsobovať, aby sa oni cítili dobre.
Nechcem byť projekt – na zlepšenie, na pochválenie, na hodnotenie.
Chcem byť len… ja.
A možno to niekomu nebude stačiť. Ale mne konečne áno.
Som žena, ktorá vie, že sila sa nerovná tvrdosť.
Naučila som sa byť pevná – ale nie zatvorená.
Naučila som sa povedať nie – bez viny.
Naučila som sa plakať – bez hanby.
A hlavne: naučila som sa odpúšťať si, keď zlyhám.
Som žena, ktorá sa mení.
Každý mesiac. Každý deň. Každou skúsenosťou.
Nie som rovnaká, akou som bola pred rokom.
A už nikdy nebudem tou, ktorou som bola predtým.
A to je v poriadku.
Žena nie je pevná forma.
Je to pohyb.
Som žena. Ale aj rieka, ticho, bolesť, poézia.
Som spomienka aj budúcnosť.
Som JA – bez vysvetľovania.
Tento text si môžeš čítať vždy, keď máš pocit, že sa od seba vzďaľuješ.
Nie je to „návod na život“. Je to len pripomienka, že aj keď sa rozpadneš — si stále celá.