Dnes sa k sebe vraciam.
Nie ako hrdinka, čo víťazí.
Nie ako obeť, čo sa zvíja.
Ale ako žena, ktorá si konečne sadla.
Bez plánov. Bez masky. Bez potreby niečo dokazovať.
Sedím. A počúvam ticho v sebe.
Dlho som chcela byť „tá správna“
Tá, čo má vždy upratané.
Tá, čo má veci pod kontrolou.
Tá, čo sa nikdy nehnevá.
Tá, čo nežiada veľa.
Tá, čo všetko chápe, všetko dá, všetko vydrží.
Ale dnes…
Dnes nie.
Dnes som si dovolila byť iná.
Dnes som nedokončila zoznam úloh
A svet sa nezrútil.
Uvarila som len pre seba –
a chutí mi.
Pozrela som sa do zrkadla bez filtra –
a nestriaslo ma.
Zastala som uprostred dňa a spýtala sa:
„Ako sa vlastne cítiš, žena?“
A počula som odpoveď.
Nie hneď. Ale prišla.
Unavená. Jemná.
Plná otázok.
Plná túžby žiť pomalšie.
Dotýkať sa. Tvoriť. Oddychovať bez viny.
Milovať bez hry.
Byť v tele. Byť v srdci. Byť v pokoji.
A tak dnes nebežím.
Dnes sa k sebe vraciam.
Lebo ženstvo nie je cieľ. Je to návrat. Zas a znova.
Nie von – dnu.
Nie vyššie – hlbšie.
Nie hlasnejšie – pravdivejšie.
Dnes si to dovolím.
Zložiť brnenie.
Zastaviť výkon.
Znovu sa stretnúť s tou, ktorú som tak dlho odkladala na „potom“.
Dnes je to „potom“.
Dnes sa k sebe vraciam.
Nie dokonale. Ale vedome.
A to mi zatiaľ stačí.