Roky som sa snažila.
Byť milá. Byť správna. Byť vďačná. Byť ticho, keď ma niečo bolelo.
Byť tá, ktorá rozumie. Ktorá vydrží. Ktorá sa usmieva, aj keď sa jej chce plakať.
Učili ma, že dobrá žena sa nerozčuľuje.
Že nežiada „priveľa“.
Že je skromná, nenáročná, prispôsobivá.
A tak som sa ohýbala.
Zatláčala som hnev do žalúdka.
Smútok do noci.
Túžby pod kožu.
Len aby som bola prijatá.
Len aby som nebola „problémová“.
Len aby ma mal niekto rád.
Ale niekde po ceste som stratila samu seba.
Zabudla som, ako znie môj vlastný hlas, keď nešepkám.
Zabudla som, ako vyzerám, keď sa nesnažím niekomu zapáčiť.
Zabudla som, čo chcem, keď ma nikto nesleduje.
A tak som sa rozhodla: už nechcem byť „dobrá žena“.
Chcem byť pravdivá.
Chcem byť celá. Aj s hnevom. Aj s vášňou. Aj s hlasom, ktorý nezostane zaseknutý v krku.
Neznamená to, že prestávam milovať.
Práve naopak.
Známka lásky k sebe je, že sa už neobetujem pre pokoj, ktorý nie je môj.
Neznamená to, že som sebecká.
Len konečne nepotláčam samu seba, aby iným bolo pohodlne.
Neznamená to, že som tvrdá.
Len viem, že jemnosť bez hraníc je sebanásilie.
Už nechcem byť „dobrá“.
Chcem byť živá.
Plačem, keď potrebujem.
Hovorím „nie“, aj keď sa niekto urazí.
Nehľadám povolenie cítiť.
Nehľadám súhlas na existenciu.
Som žena, ktorá sa znova našla.
A možno nie som pre každého.
Ale som konečne pre seba.
✨