Občas sa zobudím a neviem, kto som. Nie preto, že by som zabudla svoje meno, ale preto, že som sa znova stratila v očakávaniach, povinnostiach, snahách byť „dosť“. Dosť dobrá, dosť pekná, dosť múdra, dosť tichá – ale zároveň dosť silná. Dosť ženská, ale nie príliš.
Ženstvo nie je šablóna, do ktorej sa zmestíme. Je to rieka. Niečo, čo tečie, mení sa, niekedy zurčí, inokedy sa len jemne pohybuje pod povrchom. A práve v tej pohyblivosti je jej krása.
Byť ženou nie je výkon
Ženstvo sa nedá dosiahnuť. Nedá sa si ho zaslúžiť ani odmerať. Nedostáva sa za známky, ani za to, že sme vydržali mlčať, keď sme chceli kričať. Byť ženou je často o návrate. K telu. K duši. K pocitu domova vo vlastnej koži.
Niektoré ženy sa k sebe vracajú cez tanec. Iné cez ticho. Cez písanie, cez dotyk, cez plač. Cez les, cez materstvo, cez samotu. Cez pád. Cez lásku. Cez stratu.
Každá si hľadá cestu po svojom.
Žena v sebe nosí viac než jednu tvár
Nie sme len milenky, matky, dcéry alebo sestry. Sme všetkým tým – a ešte oveľa viac. V jeden deň vieme byť nežné aj ostré, láskavé aj neúprosné, tiché aj divoké. V tom nie je rozpor. V tom je celistvosť.
Naučili nás, že musíme byť „buď – alebo“. Ale čo ak môžeme byť „aj – aj“? Aj krehké, aj silné. Aj racionálne, aj intuitívne. Aj s makeupom, aj v slzách. Aj s hlasom, ktorý chce byť počutý – aj s mlčaním, ktoré lieči.
Telo ako krajina, nie ako objekt
Moje telo ma učí. Každý mesiac mi pripomína, že život je cyklický. Že nie vždy musím ísť naplno. Že niekedy je čas tvoriť, inokedy odpočívať. Že krv nie je hanba, ale posvätný rytmus. A že každá vráska, každá jazva je príbeh – nie chyba.
Telo nie je projekt na opravu. Je to krajina, v ktorej žijem. A ak mu načúvam, vracia mi späť múdrosť, ktorú som ako dievča možno stratila.
Byť ženou je návrat domov. Nie k tomu, čo chcú ostatní – ale k tomu, kým som ja.
Nie je to jednoduché. Ale stojí to za to. Lebo keď sa žena vráti k sebe, začne liečiť nielen seba, ale aj svet okolo.